„Celý môj rehoľný život som veľmi túžila odísť na misie, no vzhľadom k iným potrebám v provincii som sa tam nedostala až do mojich šesťdesiatich rokov. Až vo veku, keď niektorí opúšťajú misijné územia, Pán odpovedal na moju najhlbšiu túžbu. Vtedajšia generálna predstavená vyzývala sestry, aby sme naplnili misijné poslanie Cirkvi. V Ríme dostala ponuku na otvorenie misií v niekoľkých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Spolu s bratmi františkánmi sme navštívili Arménsko, ale po čase rozlišovania sme sa rozhodli pre pôsobenie v Kazachstane v Almate. Tu už pôsobil jeden brat františkán a niekoľko sestier z Litvy, ktoré sa však vracali naspäť, a tak sme sa nasťahovali do domu, v ktorom bývali. Naše začiatky boli veľmi pekné, všetci sme boli nadšení a hľadali sme rôzne možnosti našej služby. Keďže mám zdravotnícke vzdelanie, moje smerovanie bolo medzi chorých a najchudobnejších, ktorí potrebovali našu pomoc. Ochotne som teda začala službu v ambulancii pre chudobných. Ľudia nás mali radi a napriek tomu, že mnohí Nemci odchádzali do Nemecka, prichádzali vždy noví ľudia. Tvorili sme takú rodinnú cirkev, kde sme sa navzájom dobre poznali a slávili sme spolu napríklad aj narodeniny jednotlivých členov. Každý rok bolo pokrstených 40 – 50 nových ľudí.“
Sestra Viktória Záňová z Kongregácie školských sestier sv. Františka bola poctená vyznamenaním „Pro Ecclesia et Pontifice“. Vyznamenanie v mene Svätého Otca Františka jej za účasti veriacich slávnostne odovzdal biskup Jose Luis Mumbiela Sierra v katedrálnom chráme Najsvätejšej Trojice v meste Alma-Ata. Vyznamenanie, nazývané tiež čestný kríž, bolo zavedené v roku 1888 pápežom Levom XIII. ako najvyššie vyznamenanie, ktoré udeľuje pápež laikom. Sestra Viktória Záňová slúži chudobným a chorým na misiách Kazachstane, kde je známa aj oslovením „Mať Tereza“.
Ďakujeme Vám všetkým, ktorí podporíte naše sestry či už upečením koláča alebo jeho zakúpením.