Zahraničné exkurzie
V dňoch 21. -28. apríla sa študenti z Gymnázia sv. Františka z Assisi v Žiline vybrali na Jubileum tínedžerov do Ríma. Cestou navštívili Assisi, miesto života patróna ich školy. V Ríme sa ich program trochu pozmenil kvôli pohrebu pápeža Františka. O zážitkoch z púte píše sestra Caritas, školská sestra svätého Františka, jedna z organizátoriek púte gymnazistov do Talianska.
Rím otvorenou náručou prijíma pútnikov prichádzajúcich z celého sveta. Posledný aprílový víkend bol venovaný tínedžerom. Prihlásilo sa ich 100 tisíc z celého sveta. Živosť mladej Cirkvi pulzovala v uliciach večného mesta. A predsa to bolo Jubileum odlišné od tých ostatných, ktorými je kalendár roku 2025 bohato prepletený. Božia prozreteľnosť nás prekvapila prienikom rozkvitajúceho života tínedžerov a dôstojného pohrebu 88-ročného muža. Pápežovi Františkovi – aj keď neplánovane – sa podarilo pozvať na svoj pohreb tých, ktorí sú budúcnosťou Cirkvi. Pápež pritiahol na svoju pohrebnú omšu chlapcov a dievčatá, ktorí sa bežne nehrnú na pohreby. Aký paradox. Aj Slovensko malo svoje zastúpenie na tejto oslave odchodu pápeža do domu Otca, a nemyslím tým len našich štátnych či cirkevných predstaviteľov. Bolo to 470 chlapcov a dievčat, ktorí prišli do Ríma sláviť „svoje jubileum“ . Keď si to plánovali, asi nikoho ani vo sne nenapadlo, aký bude výsledok...naozaj Pánove cesty sú vysoko nad našimi.
Budem trochu viac osobná... Dostalo sa mi milosti ísť s nimi. Uprostred tínedžerov mi bolo dopriate ochutnať z koláča Jubilejného roka. Uprostred autobusu študentov zo žilinského Gymnázia sv. Františka z Assisi som smela zachytávať milosť posvätných miest. Putovali sme. Znášali sme nepohodu, ktorú nesie v sebe dlhá cesta autobusom, skoré vstávania, masy ľudí, či čakanie v nekončených radoch. Ale každé nepohodlie bolo vysoko prevážené krásami Talianska a hĺbkou zážitkov. Začali sme v Padove, pri svätcoch zmierenia a mnohých zázrakov. Mohli sme sa v tichu modliť pri tele Leopolda Mandiča a s dôverou sa dotýkať mramorovej dosky, ktorá nás delila, alebo lepšie povedané spájala so svätým Antonom. Koľko prosieb plných dôvery si títo svätci od nás vypočuli. Večer sme sa už tešili z tichých vĺn mora na pobreží Rimini.
Nasledoval deň plný radosti aj adrenalínu v zábavnom parku v Mirabilandii. Dnes by som na opísanie času stráveného uprostred atrakcii rôzneho druhu použila slová pápeža Leva XIV.: „Mladí dneška sú sopkou života, energie, citov a nápadov“. Slnko, voda, kolotoče, park plný atrakcií pre odvážnych aj tých ešte odvážnejších.
A večer pokojné kráčanie Bazilikou Panny Márie Anjelskej do maličkej kaplnky Porziunkuly, kde vďaka svätému Františkovi na nás čakali plnomocné odpustky. Assisi má svoje čaro. To nie je len mesto. To je pulzujúce srdce veľkej františkánskej rodiny. Kráčali sme po stopách svätého Františka, navštívili dom, kde prežil svoje prvé krízy, konflikt s otcom, hľadanie zmyslu svojho života, spamätávanie sa z neúspechu a sklamaných snov... Keď som sa dívala na našich tínedžerov, vedela som, že to je vlastne aj o nich, že tým si každý z nich nejakým spôsobom prechádza. Pri Františkovom krstnom prameni sme si všetci pripomenuli, v čo veríme a komu od svojho krstu patríme. A potom svätá omša pri hrobe Carla Acutisa, jedného z pomedzi nich: chlapca, ktorý bol plný života, snov, túžob a plánov, ale hlavne plný lásky ku Kristovi. Odišiel v ich veku. Ležal tam v mikine a rifliach, s teniskami na nohách. Blízky svetu našich tínedžerov... Keď počúval ich modlitby, som si istá, že ich chápal viac, ako by sme im mohli porozumieť my dospelí.
A potom Rím. Hlučný, preplnený, chaotický... našli sme v ňom oázu, v tieni Baziliky sv. Petra, v ktorej spočívalo mŕtve telo pápeža, v kostole venovanom mladým, kde sa uchováva kríž svetových dní mládeže, sme slávili svätú omšu za zomrelého pápeža. Tak blízko jeho tela sme sa s ním mohli rozlúčiť. Ticho chrámu bolo v silnom kontraste so zhonom za jeho múrmi. Vatikán bol preplnený, ľudia čakali na vstup do Baziliky.... My sme sa radšej pomaly presunuli k Lateránu, aby sme prešli prvou Svätou bránou. Spolu. Stíšenie, uvedomenie si, čo ideme urobiť a spoločné kráčanie. Bolo to krásne a hlboké. Ešte trochu túlania sa ulicami veľkomesta, deň sa chýlil ku koncu.
Nastal nový deň. Sobota. Celý svet upieral pohľad na Námestie svätého Petra. Podarilo sa nám tam dostať, aj keď nás to stálo nemálo námahy. Ale stálo to za to. Bola to milosť byť súčasťou takejto udalosti. Pohreb pápeža. Ja osobne som pri tom myslela na deň, keď som stála na tom istom námestí a s napätím čakala, aký dym vystúpi z komína na Sixtínskej kaplnke. Bol biely. Zvolili pápeža. Prišiel medzi nás František. A teraz na tom istom námestí, keď na konci obradov zdvihli rakvu a ukázali ju prítomným, tlačili sa mi do oči slzy: vďačnosti, ale aj smútku, že odchádza pápež, ktorý bol tak blízko človeku... Rakva pomaly odchádzala. Na obrazovke sme spolu sledovali jej prevoz do Baziliky Santa Maria Maggiore. Ľudia pozdĺž cesty hádzali pred auto kvety, prežehnávali sa, ozbrojené zložky salutovali. Toľké prejavy úcty starému mužovi, ktorý napriek svojmu veku dokázal pritiahnuť a osloviť aj našich tínedžerov. Aj keď teraz už mŕtvy, ale stále sa dotýkal sŕdc. Verím, že aj tých, ktoré bijú v hrudi našich tínedžerov z GSF. Námestie sa pomaly vyprázdnilo. My sme ostali, aby sme počkali na vstup do Baziliky. Bol to čas na oddych, hry, rozhovory, ale aj na doznievanie toho, čo sme prežili... Prechod druhou Svätou bránou. Potom nás čakali už len potulky Rímom, na druhý deň ešte aj návšteva Baziliky sv. Pavla a prechod treťou jubilejnou bránou.
Unavení, s boľavými nohami, spálení od slnka, vyčerpaní množstvom ľudí ale plní zážitkov – mozaika, ktorá sa ešte ukladá v nás. Verím, že jej krása a hlavne jej ovocie ešte len zažiari. Sú dni, ktoré sa tak ľahko nevytratia z mysle, a už vôbec nie zo srdca. Verím, že tieto dni, ktoré sme spolu prežili, ostanú dlho vo mne aj v našich tínedžeroch ako skúsenosť blízkosti Pána, ktorého sme mohli zakúšať tak živo a hlboko.
sestra Caritas Kováčová